„Bola si v tej knižnici?“
‘Knižnica, sakra. Tak toto mi u otca neprejde.’ „Nebola, ale chystám sa tam zajtra.“
„Pôjdeš tam dnes! Minulý rok si to posrala“ hundral už riadne naštvaný „sadneš na najbližší autobus a pôjdeš pre tie knihy. Teta ti ich tam drží rezervované už vyše týždňa“
Nemým gestom vyjadrila otcovi “súhlas“ z druhej izby. Aj tak to nemohol vidieť. Predstavila si cestu cez pol mesta kvôli blbým knihám na príjmačky, ktoré doma aj tak plánovala položiť na policu. Neochotne sa opäť obliekla, zahundrala niečo ako pozdrav a zabuchla za sebou dvere.
Opäť mráz za nechtami. ‘Také nechutné sychravé počasie snáď môže byť len vo februári.‘
Stála na zastávke autobusu s kabelkou na prasknutie plnou sociálnej politiky a psychohovadín od jej budúcich prednášajúcich, ak sa tam vôbec dostane. Ešte že cestou stretla starú známu z gymnázia, ktorú nevidela takmer štyri roky a čas tak rýchlejšie plynul. Vonku dávno tma, hoci nebolo veľa hodín. Vedeckú knižnicu zatvárajú až o siedmej. Zástavka pripomínajúca geriatrický zraz. Úplný ideál na pondelkový večer po práci.
„Dááámy, ktoráá z vááás si ma vezme za muža?“
„Neodpovedaj mu.“
Začal ju chytať za rukáv kabáta. Nechutný, smradľavý, opitý bezdomovec. A možno sa len zabudol vrátiť domov tým správnym smerom.
„Dajte nám pokoj“ odpovedala mu celkom slušne a potichu, aby neurobila na zastávke veľký rozruch.
„Čo ste takééé naveľa? Chcem si Vás zobrááť... poďte so mnou“
Mala pocit, akoby jej to bolo súdené, ako za trest, že dnes frflala pred otcom, že sa chcela vykašľať na knižnicu, že stretla babu, ktorej spoločnosť jej vonkoncom nechýbala...a za všetko zlé na tomto svete, čo kedy komu urobila. Náhle sa jej spoza chrbta ozval sebavedomý príjemný mužský hlas:
„Ahoj Kamilka, dámy, dovoľte, aby som Vás pozval na malú prechádzku “
‘Neviem, kto to do riti je, ale prišiel fakt vhod.‘
Ani sa nenazdala a už kráčala s Kamilou a cudzím chlapom, ktorý bol našťastie aspoň menej smradľavý ako ten pred tým. Ale kam? ...
„Ách Roman, kde si sa tu vzal?“
„Neblázni, ja som vždy tam, kde mám byť “ (aj tam, kde nemá byť) a to bola skutočne pravda, ale to pochopila až neskôr.
„Prepáč, ja som Vás zabudla predstaviť “ zakoktala zmätene Kamila. Potom nasledovali zdvorilostné frázy ako: „Ja som Sisa“, „ja som Roman“, bozk na líce a je to.
Prešli peši jednu zástavku a nasadli na najbližší autobus smerom do centra.
